Bude to už  takmer tri roky od vtedy, čo bol náš najmladší syn transplantovaný. Ubehli veľmi rýchlo napriek tomu, že sme prežívali aj obdobia naplnené strachom, úzkosťami a obavami o budúcnosť syna a našej celej rodiny. Kto prešiel obdobným životným osudom alebo ním práve prechádza, vie , čo všetko sa zosype na rodinu v čase, keď je dieťa alebo rodič dlhodobo a ťažko chorý. Nie o tom však chcem písať. Akokoľvek kruto to bude znieť, na ceste utrpenia nášho syna som sa veľa naučila, okrem iného akú vzácnu príchuť majú „všednosti nášho života“, že je dôvod na deň plný vďaky ak sa zobudíme a vidíme hoc aj zamračenú oblohu, že každé dieťa, ktoré máme doma, akokoľvek by nás rozčuľovalo jeho správanie,  je darom od života, že raňajky i keď je to „obyčajný“ rožtek s maslom majú inú príchuť za stolom v našej kuchyni, či v záhrade  ako v nemocničnej izbe. Naučila som sa, že utrpenie je možné premeniť na vzájomné zdieľanie nie na zatrpknutosť, že tvrdosť života „zmäkčíme“ úsmevom a dôstojným prijatím neľahkého osudu, že trpiaci nepotrebujú našu ľútosť, ale chcú žiť, pokiaľ im na to sily stačia, spolu s nami život plný drobných radostí.  Utrpenie nášho syna a tým aj naše bolo pretavené do projektu Pomáhame s úsmevom ako prejav veľkej vďaky, že nám Boh (život) doprial  znovu kráčať spolu životom. Každé ráno, keď vidím jeho tvár naplní ma pocit šťastia a vďaky. Je mojím balzamom na dušu, keď som zavalená prácou, je mojou krásnou pripomienkou, že „všednosti“ života sú tie najcennejšie.  Ak sa Vám zdá, že ste niečím prekryli svoje „všednosti“ života, zastavte sa na chvíľu, pozrite na oblohu, objímte osobu, ktorú milujete, sadnite si do záhrady pod rozkvitnutý strom, ku káve na stole Vašej kuchyne alebo len tak jednoducho, užite si nádych, ktorý je Vám dopriaty.

Načerpajte energiu z týchto všedností a pomáhajte druhým žiť s nimi, podopierať ich keď nevládzu uniesť bremená života. Pomáhajte s úsmevom.

Vaša Ľudmila.